SANKT JOHANN IM PONGAU - 6/2014

AKO SA SKAMARÁTIŤ S DIVOU SVIŇOU :)

Bicyklom sa v okolí Bratislavy dá vidieť naozaj všeličo :)

Cez víkend som držala v náručí sviňu. No vážne :) Normálnu divú svinku, len trochu menších rozmerov :) Bola až neuveriteľne nežná a milá a chvela sa :) Chcelo sa mi ju mojkať a hladkať. Vyvolávala vo mne pocity, ktoré som pri veľkej svini nikdy nemala. :)))
Dospelé jedince s ktorými som doteraz mala tú česť sa stretnúť, boli vždy veľké a strašidelné a hlavne... boli za plotom :) Raz som sa odvážila natiahnuť ruku a dotknúť sa ich. To teda bolo! :) Tvrdé a špinavé. A keď mykli hlavou a krochkli, bola som si istá, že som prišla o ruku a necítim to len preto, lebo šok... :DDD Jedným slovom – pri veľkých sviniach mám rešpekt. 

Donedávna boli  takéto sviňuchy aj v lese pri Bielom kríži. Volali sa Mišo a Karol a ujo horár, ktorý sa o nich staral, ich vždy oslovoval menom. Zlostne ryli a chrochnili a vzbudzovali strach. No keď na nich zakričal menami on, znelo ich krochkanie zrazu šťastnejšie. :) Tak... kamarátsky. :) A bolo plné očakávania,  čo dobré sa stane. (no áno, išlo im o žrádlo...:)))

A tak ma napadlo, že je to s ľuďmi podobné... :) Že predsa aj tá "najväčšia sviňa“ bola na začiatku tiež len malým bezbranným stvorením, ktoré chcelo pár dobrôt a pocit, že je v bezpečí. :) A že možno doteraz stačí iba nájsť odvahu, ponúknuť niečo dobré a byť milý, aby "krochkanie zlej svine“ znelo o trochu kamarátskejšie... :))))

JE STRAŠNE DOBRÉ ROBIŤ DOBRE :)

Naše obyčajné sídlisko s jedným neobyčajným ujušom :)

Dnes som spravila dobrý skutok :) Teda... aspoň myslím. :)))
Máme v dome starého pána, ktorý nemôže chodiť a celé leto sedáva na balkóne. Je perfektný :) Nič ho už vlastne nečaká, no začal sa učiť anglicky. Pre istotu :) Pravidelne "speakuje" z balkóna aj na mňa a mám vážne obavy, že sa na neho prestávam chytať... :) (no dobre, nechytať sa u mňa nie je až taký problém) :)))  
Hrá na harmoniku. Hrá na ňu krásne a nedáva sa znechutiť ignorantmi, ktorí občas kričia, že nepočujú telku... :) (aj tak je harmonikový koncert 100x lepší, než televízne noviny!) :))) Čo sa mi ale ráta najviac je, že si drží štýl :) V podstate mu z balkóna vidno len hlavu. Na nej má vždy kovbojský klobúk a veľký úsmev :) Premýšľala som, koľko ľudí by ho v takej situácii ešte malo... vážne je neskutočný :) 
... včera som našla doma tri detektívky. Dobré, ale už viem, kto je vrah :) A ako som na ne pozerala, spomenula som si na ujuša. Na to, že je zavretý v byte, no že v knihách môže chodiť :) Tak som sa zviezla dolu výťahom a natlačila mu ich do schránky. Len tak, bez venovania :) 
A teraz tu sedím a predstavujem si aké to bude, až mu ich žena prinesie :) "Jééj, knižky! Predstav si, boli v schránke... Ktovie od koho? Myslíš že Karol z prvého? Nie, pýtala som sa - on to nebol. Ktovie od koho... " :)))) 
Teším sa na to ako malé decko :DDD Vlastne to neuvidím, ale... došlo mi, že robiť dobré skutky a nečakať za ne pochvalu... môcť sa len tak tešiť, že sa potešia iní... JE NEOPÍSATEĽNE DOBRÝ POCIT!!! :)))

BICYKLOM PO STAREJ HRÁDZI