AKO SA SKAMARÁTIŤ S DIVOU SVIŇOU :)

Bicyklom sa v okolí Bratislavy dá vidieť naozaj všeličo :)

Cez víkend som držala v náručí sviňu. No vážne :) Normálnu divú svinku, len trochu menších rozmerov :) Bola až neuveriteľne nežná a milá a chvela sa :) Chcelo sa mi ju mojkať a hladkať. Vyvolávala vo mne pocity, ktoré som pri veľkej svini nikdy nemala. :)))
Dospelé jedince s ktorými som doteraz mala tú česť sa stretnúť, boli vždy veľké a strašidelné a hlavne... boli za plotom :) Raz som sa odvážila natiahnuť ruku a dotknúť sa ich. To teda bolo! :) Tvrdé a špinavé. A keď mykli hlavou a krochkli, bola som si istá, že som prišla o ruku a necítim to len preto, lebo šok... :DDD Jedným slovom – pri veľkých sviniach mám rešpekt. 

Donedávna boli  takéto sviňuchy aj v lese pri Bielom kríži. Volali sa Mišo a Karol a ujo horár, ktorý sa o nich staral, ich vždy oslovoval menom. Zlostne ryli a chrochnili a vzbudzovali strach. No keď na nich zakričal menami on, znelo ich krochkanie zrazu šťastnejšie. :) Tak... kamarátsky. :) A bolo plné očakávania,  čo dobré sa stane. (no áno, išlo im o žrádlo...:)))

A tak ma napadlo, že je to s ľuďmi podobné... :) Že predsa aj tá "najväčšia sviňa“ bola na začiatku tiež len malým bezbranným stvorením, ktoré chcelo pár dobrôt a pocit, že je v bezpečí. :) A že možno doteraz stačí iba nájsť odvahu, ponúknuť niečo dobré a byť milý, aby "krochkanie zlej svine“ znelo o trochu kamarátskejšie... :))))