LÁSKA

Nedávno mi jeden človek hovoril o hlase srdca. O tom, že by sme nemali premýšľať, ale cítiť. Nepotláčať sa a neobmedzovať. Nechať sa viesť svojou túžbou. Poddať sa jej. A potom dokázať sami sebe odpustiť. Ako často pozeráme len na seba - na svoje túžby a svoje srdce. Ako ľahko zabúdame na tie ostatné, ktoré môžeme nenávratne zlomiť. V Biblii sa píše, že srdce je zradnejšie než čokoľvek iné. A skutočná láska, že je založená na zásadách. Na dodržiavaní sľubov. Na vernosti, nech sa stane čokoľvek. Časom sa nevytráca, ale rastie.

Taká láska sa nedeje náhodou. Nie je lotériou, ktorá sa niekomu podarí a inému nie. Treba k nej pochopenie a schopnosť odpúšťať. Túžbu viac dávať, než prijímať. A oveľa viac, než veľké gestá, potrebuje každodenné malé dôkazy.

Po zime sa labute vrátili samé. Keď jazero začalo mrznúť a odlietali, bolo s nimi jedno mláďa. Posledné čo prežilo. No keď sa oteplilo, vrátili sa samé. Spolu samé.

Labute sú pre mňa symbolom vernosti a nádeje. Toho, že veľké straty nás nemusia rozdeliť.

 Môžu byť príležitosťou dokázať si naozajstnú lásku.