AKO SOM SA NAUCILA POVEDAT SVOJ NÁZOR :)

To, že mať iný názor než väčšina nie je jednoduché, som zistila už v detstve.  Povedať na hodine evolúcie, že verím v stvorenie, či vysvetliť učiteľke, že jediná z triedy nechcem byť pionier nebolo med lízať. :) Ak mám povedať pravdu, bol to horor... :))) Preto keď sa mi neskôr dostala do rúk poviedka o Sinclairovi, bola som ňou nadšená. :) 
Je o mužovi, ktorý sa jedného dňa zobudí a zistí, že ho priatelia nespoznávajú. Nejaký čas sa zúfalo snaží zmeniť to a dosiahnuť, aby ho opäť mali radi. Zažíva odmietnutia a poníženia a napokon to vzdá. Cíti sa zúfalo a rezignovane. No potom... po mnohých dňoch... si zrazu uvedomí, že spolu s odmietnutím dostal aj niečo iné - SLOBODU. Už sa nemusí správať určitým spôsobom aby bol obľúbený, ani nemusí mať rovnaký názor ako ostatní, aby ho mali radi. Prežije spokojný deň a večer zaspí. Ďalšie ráno je všetko opäť v normále - priatelia ho poznajú a majú radi. Jediná zmena sa udiala v ňom - už nie je taký, ako predtým. Už necíti strach z ich odmietnutia...
Aj ja som sa často bála povedať svoj názor. Záležalo mi na tom, čo si o mne budú myslieť spolužiaci - nechcela som byť jediný blbec. :))) Pritom o pár rokov neskôr som si len s ťažkosťami vedela spomenúť na ich mená a pre môj život nemali žiadny význam... :)

Veľakrát si robíme hlavu z ľudí v našom okolí. Aby nám neprisudzovali zlé pohnútky, aby sme neboli divní, aby sme nevytŕčali z davu... No ak sa celkom prispôsobíme, sme to my, kto je obľúbený, alebo ich predstava o nás? :) Ako dlho budú pre náš život dôležití, keď im ho tak prispôsobujeme? Neberme názory iných ľudí na nás príliš vážne - ich názory sú odrazom ich osobného pohľadu. Nehovoria veľa o tom, akí sme naozaj. Do srdca nám totiž nevidí žiadny človek. Naše srdce naozaj pozná len niekto... oveľa dôležitejší :)

Nádherný západ slnka v Ružinove. Trval asi 10minút, ale každá jedna stála za to :)