Lucushade: AKO SOM SA ZASTAVILA :)

Milujem staré cintoríny - tie, na ktorých už mŕtvych nikto nepozná a ktorých náhrobky už nevzbudzujú smútok. Rada sa v nich prechádzam, pozerám popraskané fotky dávno zabudnutých tvárí a predstavujem si, ako asi žili, z čoho mali radosť... Vychutnávam si ticho a pokoj, ktoré tam vládnu. A tiež... tak trochu získavam pokoru :) Na podobných miestach si totiž vždy uvedomím, že môj život nezávisí odo mňa. Že je zázračný, ale aj veľmi krehký. Že pomsta, hnev a hádky sú strateným časom, ktorý sa nevráti. A že by som sa preto mala pravidelne uisťovať či kráčam tou správnou cestou..

(tiež ma často napadne výrok „Na smrteľnej posteli nikto neľutuje, že nestrávil viac času v práci“ a mám chuť dať výpoveď) :)))

Počas posledného víkendu som v rámci „fotografického dňa“ :) objavila cintorín, ktorý je starý a krásny a ja som na ňom napriek tomu ešte nikdy nebola :)