VÝCHOD SLNKA

Vidieť zrod nového dňa je vec, ktorá vás chytí za srdce. A  nikdy nepustí.Bola som na moste, keď sa obloha začala trhať. Vedela som, že k horám to už nestihnem. Kľučkovala medzi domami, v ktorých väčšina ľudí ešte spala a snažila sa dostať niekam, kde uvidím viac, než iba kúsok oblohy. ... nebolo to ideálne miesto, no bolo z neho vidno aspoň niečo :) Malá vlaková stanica. Takmer opustená. A pri nej štrková cesta presne pre moje auto. :)

Zrod nového dňa Vám vezme dych. Je dramatický. Akoby ste sa stali svedkom boja v nebesiach. Ste maličký a bezvýznamný. A predsa jediný svedok tej majestátnej nádhery. :) Keď sa tma začala trhať a sfarbovať do krvava, preletelo nado mnou lietadlo. Aké to pre nich muselo byť – nevidieť všetko z malej stanice na Zemi, ale byť v strede diania na oblohe. :) Keď svetlo svoj boj konečne vyhralo, všetko sa zmenilo. Opäť začali znieť zvuky. Spievať vtáky. Namiesto krvavočervenej tmy ma obklopilo jemné ružovo-modré svetlo a pohladili trblietavé lúče. Vlastne je to neopísateľný pocit... :)

Tešila som sa na fotky. Na to, ako ich upravím a ešte viac vyzdvihnem silu prebúdzajúceho sa dňa. Zomierajúcej noci.

Nešlo to. :) Po každej úprave som mala pocit, že tej fotke nepridávam, že stráca. Tak som to vzdala. Tak preto sú takéto. Obyčajné. Prekrásne. (pre mňa) :)