Už osvetlené slnkom, no ešte stále studené... Skrehnutými prstami som držala fotoaparát a vyčkávala prvé lúče. Nevyšli. Nie vtedy. Až keď som nasadla do auta a prešla úzkou cestičkou medzi domami a potokom. Keď som minula kostol a odbočila k hlavnej ceste. Vtedy mi na kapotu padol prvý lúč. Typicky „správne“ načasovanie... :)) Šliapla som na brzdu a vrátila sa späť.
Z trávy vo vinohradoch vyplašene vzlietol bažant. Neletel ďaleko – len po najbližší strom, z ktorého ma potom pobúrený sledoval :)) Slnko ožiarilo ružové kvety mandle aj s plodmi zabudnutými z minulého roku. Dalo teplú farebnosť starým domčekom. Dedko sedel na lavičke pri ceste a vyhrieval sa. Starí ľudia vstávajú skoro..
Nezažila som nič mimoriadne - obyčajné, pokojné ráno. No po dlhej zime bolo pre mňa prvé nasýtené jarou. A každý jej kúsok – zvonenie kostolných zvonov, hrkútanie holubov, jemné farby rozkvitnutých stromov a dokonca aj skrehnuté prsty... to všetko ma napĺňalo neskutočným pokojom.
V niektoré dni stačia k šťastiu najobyčajnejšie veci... :)
naopak.Zažila sa mimoriadne ráno. Plné vôni,spevu. prebudzania. ale hlavne. Pokojné :)
OdpovedaťOdstrániť