PRVÝKRÁT (bratislava)

Prvýkrát s novým objektívom a pršalo :) Ach áno, občas to nevíde :) (a občas by som mohla pozrieť aj predpoveď počasia) :))))

Ulice boli prázdne, len niekoľko ľudí sa vracalo domov z predchádzajúcej noci. Väčšinou opití, väčšinou som rýchlo odbočila. :) Jedna babi kŕmila z okna holuby. V nočnej košeli na šnurovanie :) Stará babi v starom dome. Určite má v byte kopec pokladov, ktorými by som sa mohla prehŕňať hodiny! :)

To prvé fotenie nevyšlo – ani počasie, ani polovica fotiek :) No na zlých veciach je dobré, že sa môžu vždy len zlepšovať! :))

VÝCHOD SLNKA

Vidieť zrod nového dňa je vec, ktorá vás chytí za srdce. A  nikdy nepustí.Bola som na moste, keď sa obloha začala trhať. Vedela som, že k horám to už nestihnem. Kľučkovala medzi domami, v ktorých väčšina ľudí ešte spala a snažila sa dostať niekam, kde uvidím viac, než iba kúsok oblohy. ... nebolo to ideálne miesto, no bolo z neho vidno aspoň niečo :) Malá vlaková stanica. Takmer opustená. A pri nej štrková cesta presne pre moje auto. :)

Zrod nového dňa Vám vezme dych. Je dramatický. Akoby ste sa stali svedkom boja v nebesiach. Ste maličký a bezvýznamný. A predsa jediný svedok tej majestátnej nádhery. :) Keď sa tma začala trhať a sfarbovať do krvava, preletelo nado mnou lietadlo. Aké to pre nich muselo byť – nevidieť všetko z malej stanice na Zemi, ale byť v strede diania na oblohe. :) Keď svetlo svoj boj konečne vyhralo, všetko sa zmenilo. Opäť začali znieť zvuky. Spievať vtáky. Namiesto krvavočervenej tmy ma obklopilo jemné ružovo-modré svetlo a pohladili trblietavé lúče. Vlastne je to neopísateľný pocit... :)

Tešila som sa na fotky. Na to, ako ich upravím a ešte viac vyzdvihnem silu prebúdzajúceho sa dňa. Zomierajúcej noci.

Nešlo to. :) Po každej úprave som mala pocit, že tej fotke nepridávam, že stráca. Tak som to vzdala. Tak preto sú takéto. Obyčajné. Prekrásne. (pre mňa) :)

AK ROZDÁVAM, NECHÝBA MI.

Mala som šťastie a vyrastala s ľuďmi, ktorí touto vetou žili. Videla som, že to nie sú len pekne poskladané slová. :) 
U nás sme netúžili po peniazoch a tie sa na nás (asi aj preto) nikdy nesypali :D No tiež sme nikdy nemali nedostatok. Viac než majetok, sme zbierali chvíle, ktoré sa zaplatiť nedajú. Oberačky vo vinohradoch a opekanie pri ohni. Spoločný smiech. Leňošenie v záhrade. Dedkova veta "koňovi pod chvost!" :))), aj prechádzky v lese. Večerné zapletanie vlasov a šepkanie tajomstiev. :) Vôňu skorého rána. Dojatie v očiach. A pocit šťastia z dávania... :)

Nikdy mi pri ňom neubudlo. Ak som dala, vždy sa mi vrátilo oveľa viac. A bola som šťastná, pretože som sama mohla priniesť na tento svet šťastie. :) A prinášať ho iným, je jeden z najkrajších pocitov! :) Peniaze nám ho nedajú. Ak prídu, nezovrú srdce vďačnosťou a nezastrú oči dojatím. Možno nám dajú chvíľkový pocit istoty. No hneď po ňom aj túžbu mať ich viac.
Večný hlad, ktorý sa nikdy nezasýti.

Šťastie nie je o tom, čo máme. Je to neuveriteľné, no oveľa viac ho získame, ak dáme. :) Niekto by povedal, že ak sa dávanie vracia, je to karma. Niekto, že je vo vesmíre príťažlivosť a preto ak dám, tak dostanem. Ja si myslím, že je to plánované. Že tu nie sme náhodou a že sme dostali návod na život. Zákony o láske a dobrote. O úcte a pomoci iným.
A že ak sa nimi riadime, sme oveľa šťastnejší :)

Lukáš 6:38