PRVÉ JARNÉ RÁNO

Už osvetlené slnkom, no ešte stále studené... Skrehnutými prstami som držala fotoaparát a vyčkávala prvé lúče. Nevyšli. Nie vtedy. Až keď som nasadla do auta a prešla úzkou cestičkou medzi domami a potokom. Keď som minula kostol a odbočila k hlavnej ceste. Vtedy mi na kapotu padol prvý lúč. Typicky „správne“ načasovanie... :))  Šliapla som na brzdu a vrátila sa späť.

Z trávy vo vinohradoch vyplašene vzlietol bažant. Neletel ďaleko – len po najbližší strom, z ktorého ma potom pobúrený sledoval :)) Slnko ožiarilo ružové kvety mandle aj s plodmi zabudnutými z minulého roku. Dalo teplú farebnosť starým domčekom. Dedko sedel na lavičke pri ceste a vyhrieval sa. Starí ľudia vstávajú skoro..

Nezažila som nič mimoriadne - obyčajné, pokojné ráno. No po dlhej zime bolo pre mňa prvé nasýtené jarou. A každý jej kúsok – zvonenie kostolných zvonov, hrkútanie holubov, jemné farby rozkvitnutých stromov a dokonca aj skrehnuté prsty... to všetko ma napĺňalo neskutočným pokojom.

V niektoré dni stačia k šťastiu najobyčajnejšie veci... :)

LÁSKA

Nedávno mi jeden človek hovoril o hlase srdca. O tom, že by sme nemali premýšľať, ale cítiť. Nepotláčať sa a neobmedzovať. Nechať sa viesť svojou túžbou. Poddať sa jej. A potom dokázať sami sebe odpustiť. Ako často pozeráme len na seba - na svoje túžby a svoje srdce. Ako ľahko zabúdame na tie ostatné, ktoré môžeme nenávratne zlomiť. V Biblii sa píše, že srdce je zradnejšie než čokoľvek iné. A skutočná láska, že je založená na zásadách. Na dodržiavaní sľubov. Na vernosti, nech sa stane čokoľvek. Časom sa nevytráca, ale rastie.

Taká láska sa nedeje náhodou. Nie je lotériou, ktorá sa niekomu podarí a inému nie. Treba k nej pochopenie a schopnosť odpúšťať. Túžbu viac dávať, než prijímať. A oveľa viac, než veľké gestá, potrebuje každodenné malé dôkazy.

Po zime sa labute vrátili samé. Keď jazero začalo mrznúť a odlietali, bolo s nimi jedno mláďa. Posledné čo prežilo. No keď sa oteplilo, vrátili sa samé. Spolu samé.

Labute sú pre mňa symbolom vernosti a nádeje. Toho, že veľké straty nás nemusia rozdeliť.

 Môžu byť príležitosťou dokázať si naozajstnú lásku.

AKÁ BUDEM ZAJTRA

Na písaní denníkov je najlepšie ich čítanie po rokoch! :) Jeden svoj som našla a ten mi teda pripomenul veci...:))

Raz som sa platonicky zamilovala do inštruktora lyžovania. Netušil o tom - mal asi 30, ja 13. Láska na celý život. :) Po návrate domov som mu (v úplnom zatemnení mysle) nahrala kazetu. Pamätám si už len jej koniec, no v podobnom duchu sa niesla celá. :)

Hrali posledné tóny romantickej piesne a do nich znel (ako som vtedy bola presvedčená) :) môj sexi pomalý hlas: „Máš oči ako kôň. Mne sa veľmi páčia kone...“ (na toto neexistuje ospravedlnenie!!!) :D

Zistila som kde býva a kazetu mu odniesla. OSOBNE. (páni moji, nebralo to konca!!!) :DDD O dva dni na to som zistila, že je snúbencom chemikárkinej dcéry. Na celej škole sme sa nikoho nebáli tak, ako chemikárky... Myslela som, že zomriem. :DDD

Zmenila som sa. Pribudol mi rozum, sebaovládanie, nadhľad a vôbec všetky ďalšie veci, tak veľmi potrebné pre normálne fungovanie... :) (A áno, ani už nenahrávam kazety). :D No hlavne som prijala fakt, že chyby sú súčasťou rastu.  Že iba jedna nehovorí o tom, aká som, či budem. Tá hlúpa kazeta vtedy, nehovorila nič o dnešnej mne. Neukazovala či zo mňa nakoniec bude dobrý, alebo zlý človek (aj keď to bolo vážne strašné). :)))

Jednoducho... som nedokonalá. Všetci sme. :) Takže vždy prídu dni s chybami. No dúfam, že po nich vždy prídu aj tie, v ktoré sa z nich poučím a posuniem ďalej. :)

Nie, už nebudem odsudzovať. Budem sa snažiť chápať. Menej súdiť a viac pomáhať.

Všetci sme na ceste... :)