MY TRI (vápenná)

BABIE LETO

Babie leto je pre mňa vždy prekrásne. Plné vône a červených západov slnka; chladných nocí a teplého hrozna. :) Výletov do lesa. A toho neuveriteľného svetla... <3

Išli sme do Lozorna, pozrieť sa v Abelande na ovečky a húsky. Okolo jazera a potom peši cez kopce na Biofarmu. Tam, v tom kúsku lesa bolo toľko srniek, že z chodníkov takmer uskakovali! :) Prvýkrát v živote som počula ručať jeleňa. A prvýkrát v živote sa mi gýčové rakúske obrázky s ručiacimi jeleňmi prestali zdať smiešne :) Už chápem, prečo ich maľovali :) 

PRE VŠETKU TÚ KRÁSU S KTOROU BOLI V ICH MYSLI SPOJENÉ. :)

Domov sme sa vracali so zapadajúcim slnkom po boku. Zalievalo nás teplým svetlom a menilo všedný deň na tisíc zázrakov. :)  A potom, keď zapadlo a my sme boli práve pri cintoríne, obloha bola ružovo modrá a letelo cez ňu lietadlo.

VYZERALO TO AKOBY PADALA HVIEZDA A JA SOM SI MOHLA ŽELAŤ ČOKOĽVEK! <3

Pridať popis

LIBOR

Prihovorila som sa mu, pretože máme rovnakú čapicu :D A bol to najobohacujúcejší rozhovor za posledný čas! :)

"Čo ma potešilo najviac? Všetko dobré, čo som mohol v živote urobiť."

Hovoril mi o pozitívnom myslení, o láske k ľuďom, o našom tele a mysli... Až neskôr som zistila, že bol chemický inžinier aj starosta (Prečo ste mi to nepovedali?! - Veď to bola len práca, ako každá iná).
Ukázal mi, že múdri môžeme byť aj vo vysokom veku. Že humor môžeme mať aj napriek bolestiam (Mám 11 vnúčat, to sa nedá zapamätať! Vždy keď niektoré príde, najprv sa pýtam ako sa volá :D)
Ukázal mi, že je dôležité ceniť si maličkosti (Chodiť už vládzem len po lavičku. No idem k nej každý deň a každý večer ďakujem, že som ešte mohol ísť.)

Ľudia sú úžasní! <3 Krásni a vnútorne bohatí. Majú zaujímavé názory a žijú výnimočné životy.

A ak im to dovolíme, môžu nás veľmi obohatiť. 

Som vďačná za každého jedného, ktorý si uchováva skutočnú ČLOVEČINU.
(a zmysel pre humor :))

NAJLEPŠÍ DÔVOD

Dlho som hľadala "svoj štýl". Obdivovala japonské fotky s jemnými líniami, technicky dokonalé makrá bez najmenšieho zrnenia. Panorámy so žiarivou oblohou a všetky krásne portréty... No nech som sa snažila akokoľvek, nevedela som ich dosiahnuť. Dosť ma to žralo :)))

No potom mi jeden neznámy človek napísal:

"Your pictures have a different style.
You dont capture a scene, you capture a moment which you feel to the core.
Love it."

V tom obrovskom svete plnom dokonalých fotiek napísal také slová práve k mojim, nedokonalým :)

Krása je subjektívna.

Jej vnímanie, aj jej tvorba. Mám kamarátku, ktorej sa nepáčia známe obrazy, no zbiera detské kresby - psov s piatimi nohami a ľudí so stojacimi vlasmi :))) Fascinuje ju ich sloboda - voľnosť v používaní farieb a vymýšľaní tvarov. Obdivuje, že deti kreslia bez toho, aby ich obmedzovali názory "zdatnejších". Myslím, že by sme všetci mali byť deťmi. :) Mali by sme dovoliť dielam iných fascinovať nás a žasnúť. A potom ísť a tvoriť vlastné: bez snahy napodobňovať. Bez potreby získavať followerov a lajky. Fotiť či kresliť či robiť čokoľvek iné len tak. Pre radosť. Z toho najlepšieho dôvodu. :)

 (fotky z prechádzky vo Svätom Jure, jednom z mojich veľmi obľúbených miest) <3 :)

KIRCHBERG (rakúsko)

Týždeň v v Alpách. V starom bytíku s veľkou terasou na ktorej sme jedli raňajky aj večere. Pozorovali hmlu stúpajúcu z okolitých hôr, vdychovali vlhký vzduch a vychutnávali to neuveriteľné ticho.
Cez deň svietilo slnko, večer prinášal chlad a dážď. A každé ráno vyrábali v okolitých kopcoch rozprávkovo biele oblaky. :) Okolo domu rástli lesné jahody a vyššie nad ním čučoriedky.Každý deň sme boli na nejakej túre (a úplne všetky stáli za to!) :)) Vyskúšali sme kneippovacie bazény s ľadovou horskou vodou (v ktorej sa pán P dôstojne prechádzal a z ktorých som ja s krikom utekala). :))  Drevenými lavičkami sme prešli nádhernou roklinou plnou hučiacej vody. Na kopcoch stretli kravy (a ja zažila infarktové stavy) :)))

Všetko bolo krásne, no najviac som si užila hodinu, počas ktorej som sa ocitla vysoko v horách celkom sama. Ten moment, keď prišla hmla (kopce aj ľudia zmizli), ozval sa zvuk zvončekov a okolo mňa sa začali vynárať ovečky... (hlavne tá jedna čo sa nevedela nabažiť škrabkania a cerila pri tom všetky zúbky!) :))) Moc sa mi páčil park s divokými jeleňmi, ktoré v ňom okolo mňa chodili celkom slobodne a blízko :) Prvýkrát som si doslova z očí do očí pozerala s jelenicou a takmer sa dotkla nádherných parohov veľkého jeleňa...
Ježkove oči, ako mi to všetko chýba. A ako sa teším, že som to mohla zažiť!!! :)

Zem je prekrásne miesto <3

40 SEKÚND (tiroslké alpy)

VIENNA

Niekoľkokrát sme náš výlet museli odložiť. Niekoľkokrát totiž prišlo po slnečných dňoch práve v deň D škaredé počasie. Veriť na znamenia, nejdem nikam :)) Našťastie že neverím. Prišla by som totiž o

PRVÝKRÁT (bratislava)

Prvýkrát s novým objektívom a pršalo :) Ach áno, občas to nevíde :) (a občas by som mohla pozrieť aj predpoveď počasia) :))))

Ulice boli prázdne, len niekoľko ľudí sa vracalo domov z predchádzajúcej noci. Väčšinou opití, väčšinou som rýchlo odbočila. :) Jedna babi kŕmila z okna holuby. V nočnej košeli na šnurovanie :) Stará babi v starom dome. Určite má v byte kopec pokladov, ktorými by som sa mohla prehŕňať hodiny! :)

To prvé fotenie nevyšlo – ani počasie, ani polovica fotiek :) No na zlých veciach je dobré, že sa môžu vždy len zlepšovať! :))

VÝCHOD SLNKA

Vidieť zrod nového dňa je vec, ktorá vás chytí za srdce. A  nikdy nepustí.Bola som na moste, keď sa obloha začala trhať. Vedela som, že k horám to už nestihnem. Kľučkovala medzi domami, v ktorých väčšina ľudí ešte spala a snažila sa dostať niekam, kde uvidím viac, než iba kúsok oblohy. ... nebolo to ideálne miesto, no bolo z neho vidno aspoň niečo :) Malá vlaková stanica. Takmer opustená. A pri nej štrková cesta presne pre moje auto. :)

Zrod nového dňa Vám vezme dych. Je dramatický. Akoby ste sa stali svedkom boja v nebesiach. Ste maličký a bezvýznamný. A predsa jediný svedok tej majestátnej nádhery. :) Keď sa tma začala trhať a sfarbovať do krvava, preletelo nado mnou lietadlo. Aké to pre nich muselo byť – nevidieť všetko z malej stanice na Zemi, ale byť v strede diania na oblohe. :) Keď svetlo svoj boj konečne vyhralo, všetko sa zmenilo. Opäť začali znieť zvuky. Spievať vtáky. Namiesto krvavočervenej tmy ma obklopilo jemné ružovo-modré svetlo a pohladili trblietavé lúče. Vlastne je to neopísateľný pocit... :)

Tešila som sa na fotky. Na to, ako ich upravím a ešte viac vyzdvihnem silu prebúdzajúceho sa dňa. Zomierajúcej noci.

Nešlo to. :) Po každej úprave som mala pocit, že tej fotke nepridávam, že stráca. Tak som to vzdala. Tak preto sú takéto. Obyčajné. Prekrásne. (pre mňa) :)