Keď som išla ráno do práce, práve vychádzalo slnko. Nebo horelo teplými farbami a plávali po ňom oblaky. Bledé a hebké ako perinky; tmavé, vytvárajúce kontrasty. A na tom nádhernom pozadí prelietavali obrovské kŕdle vtákov... Tá krása mi vyrazila dych :)
No keď som sa s nadšením pozrela okolo seba, uvidela som ľudí pozerajúcich do mobilov a tváre bez záujmu. Toľko úžasných vecí prehliadame. :( Priveľmi sa sústredíme na seba a nevidíme kvôli tomu pekné veci okolo nás...
V minulosti bolo veľa ľudí veriacich. Robili v prírode, na poliach, so zvieratami... To, čo som ja videla dnes ráno, oni videli denne. Videli všetky zázraky - ako odchádza zima a prichádza jar. Ako sa rodí nový život (a aký dokonalý je hneď v začiatku!) :) Videli majestátnosť prírody, hviezdy ktorými sa mohli riadiť. Mesiac, ktorý sa pravidelne objavoval a vplýval na ich život... Možno nerozumeli. Nedokázali technicky opísať ako sa veci dejú - že je to presné nastavenie zemskej osi, gravitácia, príťažlivosť mesiaca... Netušili že aj tá najmenšia bunka je najdokonalejším strojom, že existuje DNA s perfektne naprogramovanými kódmi... Nedokázali veci definovať. Ale mali pokoru. A viac času na obdiv. A svojím spôsobom - keď sadili a žali, keď sa spoliehali na slnko a dážď a ročné obdobia - svojim spôsobom spolupracovali s Bohom. My máme dnes oveľa viac poznania. Mnohé dokážeme definovať. Ale... koľko z toho všetkého dokážeme naozaj oceniť?
V piatok som si vzala do práce foťák a keď som o štvrtej odchádzala, väčšina ľudí stále sedela pri počítačoch... Neviem dokedy tam boli, no zmeškali úžasný západ slnka. Viem to, lebo som ho videla! :)) A večer som zaspávala s pocitom, že som videla niečo prekrásne. A že som za to veľmi VEĽMI vďačná... :)
