20. 11. 2014

AKO SOM SA NEPOMSTILA :)

Asi každý už zažil sklamanie. V láske, vo vzťahoch, v porušených dohodách... Mne sa to stalo nedávno. Bola som nahnevaná a chcela to vrátiť. Nepotrebovala som krvnú pomstu (no hej - od mafie mám ďaleko) :))) - len spravodlivosť. Aby si ten druhý uvedomil, čo urobil a sám zistil, aké to je. 
Niekedy existuje možnosť povedať to vinníkovi do očí (ak máte odvahu) :))) No niekedy (a to je práve môj prípad) to nejde. Premýšľala som čo s tým... A uvedomila som si, že to vlastne nie je o tom človeku - JE TO O MNE. Každý žije svoj život sám za seba a každý sa sám za seba rozhoduje. Ak niekto klame – neklame mňa. Jednoducho klame. Je to život, aký si zvolil a aký bude mať – prepletený klamstvami. No bez ohľadu na to, čo robí niekto iný - ja si môžem zvoliť tiež. Môžem premýšľať o jeho neférovosti, byť ukrivdená a hľadať spôsoby ako mu to vrátiť (super vyhliadky...) :))). 

Alebo sa môžem zastaviť a zamyslieť sa či sú to naozaj veci, na ktoré chcem míňať čas a energiu. Či nie je lepšie (ak som aj prišla k ujme) nezväčšovať ju svojou zatrpknutosťou - ísť ďalej a venovať sa tomu, čo je dôležité a robí ma šťastnou. 
Pretože vláčiť so sebou zvyšok života veci, ktoré sa nás dotkli, určite nie je jednoduché.:) 
A na záver môj obľúbený výrok
 „Ak si myslíte, že pomsta je sladká, pozrite sa do tváre ľuďom, ktorí sa celý život mstia.“ 

 ... iba niektoré z mnohých vecí, ktorým čas venovať chcem: 
Dážď za oknom keď som doma v teple :)
Sobotné nákupy na trhu s muškou. (iba v lete, v zime to taká zábava samozrejme nie je) :)))
Bicyklovanie. Toto milujem od 6tich rokov. :)
 Prechádzky v lese. Tie milujem ešte dlhšie ako bicyklovanie :)))
Robiť niečo kreatívne. Keď si na to nájdem čas a keď sa mi to podarí :)
Dobré skutky. Urobiť niečo dobré je neopísateľne dobrý pocit :) (tu máme nabalené do útulku).
Zvieratká. Naozaj všetkých veľkostí a tvarov! :)
Stretnutia s priateľmi. Tu by mohlo byť mnoho iných fotiek, iných ľudí... Táto bola po ruke :)
... atď. :)


3. 11. 2014

AKO SOM SA ZASTAVILA :)

Milujem staré cintoríny - tie, na ktorých už mŕtvych nikto nepozná a ktorých náhrobky už nevzbudzujú smútok. Rada sa v nich prechádzam, pozerám popraskané fotky dávno zabudnutých tvárí a predstavujem si, ako asi žili, z čoho mali radosť... Vychutnávam si ticho a pokoj, ktoré tam vládnu. A tiež... tak trochu získavam pokoru :) Na podobných miestach si totiž vždy uvedomím,  že môj život nezávisí odo mňa. Že je zázračný, ale aj veľmi krehký. Že pomsta, hnev a hádky sú strateným časom, ktorý sa nevráti. A že by som sa preto mala pravidelne uisťovať či kráčam tou správnou cestou..
(tiež ma často napadne výrok „Na smrteľnej posteli nikto neľutuje, že nestrávil viac času v práci“ a mám chuť dať výpoveď) :))) 

Počas posledného víkendu som v rámci „fotografického dňa“ :) objavila cintorín, ktorý je starý a krásny a ja som na ňom napriek tomu ešte nikdy nebola :)
  
A toto je náš asi 35-ty pokus o vážny autoportrét... :)
Nebolo pomoci - vždy tesne pred cvaknutím sme sa rozosmiali. Hlava moja! :)))