ZÁZRAKY SÚ HNEĎ ZA DVERAMI :)

V pondelok som sa zdržala v meste takmer do tmy. Asi preto ma v jednom zo starých domov zaujali rozsvietené okná a nahliadla som dnu. (Áno, som hrozná, no neviem si pomôcť. :))) Staré domy ma fascinujú – vždy dúfam, že v niektorom uvidím „zastavený čas“ - zariadenie spred 100 rokov a v hojdacom kresle babičku v čepci. Alebo niečo podobné :)

V tomto boli pozdĺž stien počítače s bojovými hrami a pri nich ľudia. Každý mal na hlave sluchátka a vraždil spoluhráčov. :))

Je neuveriteľné ako sa veci menia - v minulosti ľudí zatvárali za trest, dnes sa zatvárajú dobrovoľne. Sedia celé dni zatvorení v práci, z nej sa presunú v zatvorenom aute (ak teda nemajú kabriolet) :) do zatvoreného bytu alebo herne a tam sa pred ostatnými zatvoria do "svojho sveta". Žijú vo virtuálnej realite a zatiaľ im tá skutočná prekĺzava medzi prstami...

Ako som tam stála a pozerala na nich, uvedomila som si, že často prichádzame o pekné veci iba preto, lebo sa pred nimi sami skrývame. A pritom stačí tak málo - vyjsť von S OTVORENÝMI OČAMI :) Zázraky sa začnú diať aj samé... :)  

Zázračný :) utorkový západ slnka pri Štrkovci. Pár metrov od nášho bytu. A v Bratislave :)

DÔVÔDY NA VĎAČNOSŤ NEMUSIA BYŤ VEĽKÉ

Nedávno som na nete narazila na rozhovor s pánom, ktorý ostal na vozíku. Bol krátky a... neuveriteľne výstižný.

Co je pro vás nejtěžší? 
„Samota. Jsem rozvedený, v bytě sám. Mám sice televizi, můžu někomu zavolat, ale jinak jsem sám. Když je teplo, to se ještě ven dostanu, ale přes zimu jsem doma v podstatě tři měsíce zavřený. Člověk přitom vidí, že támhle je výstava, támhle něco jiného … je to ubíjející.“ 
Co vám dělá radost? 
„Třeba vnoučata. Nebo když mě někdo přijde navštívit. Všední věci. Teď jsem také byl dva měsíce u tety. Jezdím tam každý rok, tam vždy přijdu na jiné myšlenky. Ona má psa a chodí se mnou tam, kam potřebuji. Je to pro mě takový duševní oddech, duševní radost.“
Podľa fotky to bol obyčajný pán v strednom veku. No chytilo ma za srdce, keď som si uvedomila, že pre neho sú najväčším šťastím veci, ktoré sú pre mňa samozrejmosťou. Viem, že vďačnosť nás robí šťastnejšími a snažím sa byť vďačná aj za maličkosti. No naozaj málokedy medzi ne zahŕňam to, že nemusím byť zavretá v byte, alebo že mám natoľko zdravé nohy, že môžem ísť do práce na bicykli...

Skrátka... rozhodla som sa, že na svojej vďačnosti zapracujem. :) Urobím si osobný zoznam vecí, za ktoré som vďačná a budem ho pravidelne rozširovať! A pretože v dnešnej dobe to už nemusí byť iba o písaní denníčkov, tak mňa naposledy potešilo (a teraz už viem, že to nie je samozrejmosť a som vďačná) :) toto:

Slnečné prasiatka, ktoré ma oslepovali pri prechádzke v lese. :)

Kvapky vody na spadnutom pierku holuba - to ako dokonale sú vytvorené (aj kvapky, aj pierka) :)

A tiež táto žaba. To, že mám zdravé oči a mohla som ju vidieť. Ale tiež to, že neušla :)))

for katka and peter

Tak toto som ja - Ivanka D...ová! :) Konečne dýcham a hlavne... KONEČNE ROZPRÁVAM!!! Zatiaľ mi málokto rozumie – aj mama s tatom sa musia ešte veľa učiť. Ale teraz už aspoň vedia, že keď plačem, niečo sa mi nepáči. :) Dávam to najavo kedy len môžem - hlavne tato nech si užije! :) Však on mi tiež robil zle, keď som bola v brušku...  Skoro každý deň chodil k mamine a všeličo jej čítal do brucha.  Vôbec som nemohla spať!  A mamina nie a nie sa dvihnúť a odísť inde. Asi sa jej to páčilo... Ale podľa mňa je to preto, že tatu veľmi ľúbi. Potom sa jej na ňom páči všetko... No nič, až sa naučím čítať, ukážem im, ako to má vyzerať. Keby mi raz pribudol braček, nech už vedia ako na to :)

A tu je moja ďalšia fotka. Myslím že tatova obľúbená – dal si ju totiž ako profilovku. Hovoria síce, že sa podobáme, ale aj tak myslím, že toto mu nikto neuverí... Odkedy vyrástol, má oveľa väčší nos! :) Hmm... myslím že ďalšia vec, ktorú ich naučím po čítaní sa bude týkať fotenia. Boli zo mňa taký nadšení, že ma fotili hneď a v každej polohe.  Ale človeka to naštve, nie? Nikto predsa nevyzerá dobre poležiačky...  Až vyrastiem, prehľadám ich krabice so starými fotkami a všetky ich zverejním! :)  (hihi, tu už si to plánujem – pozrite ako sa usmievam! Len dúfam, že si to tato s maminou nevšimli, nech mi to neprekazia!) :)))

Viem že som ešte malá, ale aj tak už premýšľam čím budem keď vyrastiem. Nie som si celkom istá, no myslím, že tato s mamou chcú mať zo mňa kozmonautku. Pravidelne ma dávajú do rakety a nosia kade tade. Im sa to páči a všade ma v nej ukazujú, no ja som neni nadšená... Nemôžem sa v nej poriadne hýbať a najhoršie je to, keď mi začne trebať na wecko! Väčšinou začnem plakať, no oni (namiesto toho, aby ma z rakety hneď vybrali) sa začnú usmievať a mávať hrkálkami a všelijako sa ma snažia presvedčiť aby som nekričala. Nedá sa to vydržať donekonečna, tak sa pocikám. Vždy si potom hovorím, že ten kto vynašiel plienky bol vážne macher! Ak si ale niekto myslí, že plienky vynašiel kvôli deťom, tak sa mýli. Vynašli ich kvôli rodičom, ktorí nás nevyberajú včas z rakiet!!!

A toto sú už oni – tata s mamou. Ľúbim ich oboch, no aj tak dúfam, že až vyrastiem, budem sa podobať na mamu. Ona je taká krásna... A je aj veľmi dobrá a šikovná. A hlavne nepotrebuje toľko jesť ako tato! Fakt neviem kde sa to do tata všetko zmestí.  A najlepšie je, že sa v poslednom čase začal vyhovárať na mňa – všade rozpráva, že ja jem častejšie... Neviem ako s ním toto skončí. Musím sa poponáhľať a rýchlo vyrásť, aby som potom mohla mame pomôcť gúľať ho.

Híí, ale keď chcem vyrásť, musím ísť rýchlo spať! Počula som, že najrýchlejšie malé deti rastú, keď veľa spia... Tak teda idem. Len som Vám chcela povedať, že sa veľmi teším, že som tu s Vami a že som naozaj zvedavá, čo všetko ma naučíte! :) Dúfam, že s Vami bude sranda. :)

S maminou a tatom je už teraz, vážne :)

Tak ahojte :) A dobrú noc :)

 

AKO SOM SA VYSPORIADALA S KRIVDOU V PRÁCI

Od istého času máme v práci jednu… “Osobu”. Nemá chrbtovú kosť, no má ostré lakte; neubližuje úmyselne – len si tak ide za svojím. :) Nevníma, ako sa nespravodlivosť dokáže človeka dotknúť… Každý sa s tým vyrovnáva inak – niektorí ju nenávidia, niektorí sa tvária, že ju milujú. A jedna kolegyňa často opakuje “na každú sviňu sa voda varí”. (toto ma rozosmialo) :)))

Ja som nedávno strávila pár dní v malom domčeku na dedine. Nebolo tam nič z toho, o čo sa tak často usilujeme. Mala som len jedlo, oblečenie a strechu nad hlavou. No keď som podvečer sedela na dvore a vychutnávala posledné lúče slnka, uvedomila som si, že som šťastná. :) A že ten pocit vôbec nezávisí od pozície v práci, či bohatstva. Že k nemu úplne stačia veci zadarmo: zapadajúce slnko a vôňa lesa. :) A tiež, že často prehliadame “poklady” ktoré máme len preto, lebo sa naháňame za ďalšími.
“Osoba” u nás vo firme má takmer všetko, no nikdy sa neusmieva (o hlasnom smiechu od srdca nemôže byť reč). Nevie sa tešiť s ostatnými a ak niekto niečo dostane, má pocit krivdy, že to nedostala ona. Vlastne by ju nemali nenávidieť, skôr by ju mali ľutovať.
Občas nás môže pichnúť, že iní majú lepší plat alebo väčší dom, no ak sa prestaneme sústrediť na to, čo všetko by sme ešte mohli mať a začneme vychutnávať to, čo máme, budeme šťastnejší. :) Pretože ak máme základné veci, je jedno koľko ešte zarobíme či kam až sa dostaneme – les pre nás nezačne voňať krajšie, ani slnko zapadať dvakrát. :) Skôr by sa mohlo stať, že by sme si pri všetkej práci tú krásu nevšimli... :)
“Preto ak máme živobytie a niečo na seba, budeme s tým spokojní. Avšak tí, ktorí sú rozhodnutí zbohatnúť, upadajú do…osídla…celí sa prebodali mnohými bolesťami.” (1.Tim: 6:8-10)

Zopár fotiek z môjho pobytu na dedine. Snáď majú aspoň trochu zo všetkého pokoja, čo tam bol :)