AKO SOM POLEPŠILA VŠETKÝCH OKOLO JEDINÝM SLOVOM

Tiež jeden z mojich "kamarátov" :) Aj keď - jeho som nikdy
polepšovať nemusela. Vždy bol pre mňa dobrý :)))

Naozaj sa mi to podarilo - všetkých som polepšila! A väčšina z nich o tom vôbec netuší! :)
Úprimne môžem povedať, že mám rada ľudí. A zo všetkých ľudí na svete mám najradšej tých, ktorí sú v mojom okolí - moju rodinu a mojich kamarátov. Rada si všímam ich dobré vlastnosti a vidím ich výnimočnosť - to, čím sú iní než všetci ostatní :)
No musím sa priznať, že pred nejakým časom som sa pri tom naučila používať aj slovíčko "ale". Nie nahlas a nie často. Používala som ho väčšinou len v hlave, no aj tak to ľudí okolo mňa menilo... Stále boli múdri, ALE teraz aj príliš mudrovali. Boli dobrí, ALE vedeli byť aj za trubky. Boli pekní, ALE dokázali sa aj hrozne obliecť. A boli vtipní. ALE len dovtedy, kým sa ich vtipy netýkali mňa... :)))
Slovíčko "ale" je v tomto prípade zradné. Najprv sa zdá, že veci za ním sú iba nepodstatným dodatkom. No po čase sa z nich stane priorita. Stále viac si začneme uvedomovať, že ľudia okolo nás nie sú takí úžasní ako sme si mysleli, že majú chyby. Sme nedokonalí a tak je ľahké skĺznuť k negativizmu. Musím sa priznať, že sa mi to už tiež stalo. A VTEDY SOM SI POVEDALA, ŽE TO CHCE ZMENU! :) Len nesmela byť veľká a stáť ma veľa námahy. :) Tak som skúsila to najjednoduchšie - prestať používať "ale" :) 
No a ... fungovalo to! :) Keď som prestala používať "ale", všetci sa polepšili! :) Celkom stratili negatívne vlastnosti. Teraz sú múdri a dobrí a pekní a vtipní :) A ja? :) Ja som šťastný človek! :) Pretože...(buďme úprimní)... :) - koľko ľudí má takých úžasných priateľov? :) A stačilo na to jediné slovíčko, ktorým som zmenila ich všetkých. ...a najmä seba :)

SPOMÍNAŤ JE KRÁSNE, NO ŽIŤ JE LEPŠIE :)

V minulosti aj slnko svietilo krajšie! :

Včera som si prezerala staré fotky a ostalo mi z nich tak... krásne pri srdci :) Musím priznať, že čím som staršia, tým viac sa v mysli vraciam do detstva :) Stačí, že zacítim určitú vôňu, započujem niektorú pesničku, alebo zbadám presvitať slnko cez listy stromov a... som tam :) Dokážem prechádzať izbami v našom dome a vidieť detaily - šálku na okne, tieň viniča na susedovej stene, budík pri posteli... také moje cestovanie v čase :)
Zvláštne ako často sa minulosť zdá krajšia, než naozaj bola. Naša pamäť má tendenciu zvýrazňovať lepšie momenty a zľahčovať zlé - idealizuje si skutočnosť. Po rokoch sa nám vďaka tomu môže zdať, že vtedy bolo lepšie. Že slnko svietilo krajšie. Že sme si mali vziať Pištu Hufnágela, že on bol ten dobrý!... :)))
Spomienky sú krásne (a ja ich milujem) :))) no tiež je mi jasné, že upínať sa k nim nemá zmysel. Minulosť zmeniť nedokážeme. No každý deň môžeme meniť prítomnosť: začínať odznovu, ak sme spravili chybu, alebo sa snažiť byť ešte lepší, ak už na tom pracujeme :) Neprehliadajme možnosti, ktoré máme. Raz budú totiž dnešné chvíle tiež minulosťou. A bude výborné, ak si budeme môcť povedať  (bez akéhokoľvek idealizovania) :) "Jeeej, vtedy to bolo super! :) Naozaj som využila čas, zažila krásne veci, alebo rozhodla sa správne..." :)))