ŽIVOT JE DAR. AJ V NAJŤAŽŠÍCH CHVÍĽACH.

U neho. Ten istý výhľad a ten istý stôl :)

Cez víkend som bola na výnimočnej návšteve. Poznám toho muža už veľmi dlho. Vždy bol energický, odvážny a... nezničiteľný :)
Nedávno som sa dozvedela, že má pokročilé štádium rakoviny a pred sebou krátky čas života. :( Išla som za ním so strachom. Bála som sa o neho, no bála som sa tiež ako to zvládnem, keď ho uvidím slabého a bezvládneho...  Prvé, čo som uvidela, keď som vošla, bola izba (koľkokrát som ju videla v detstve). A potom posteľ. A na nej on - namiesto energického muža drobný starček. Zovrelo mi srdce, no keď na mňa pozrel, zmohla som sa na úsmev. Vedela som, že má bolesti a očakávala slabý hlas a unavené slová; človeka, ktorý čaká na koniec.
Keď prehovoril... jeho hlas bol taký ako vždy – zvučný. Plný nadšenia, energie a ráznosti :)
Telo je iba schránka. A on sa vnútri napriek všetkej bolesti a trápeniu nezmenil. Nie, nečaká na zázračné uzdravenie, no v žiadnom prípade ani neleží a nečaká na koniec. Vždy bol aktívny, robil sochy z obrovských kusov kameňa, nekráčal ale bežal a pomáhal kde mohol :) To už robiť nemôže. No prispôsobil sa situácii a teraz sú všade okolo neho knihy. S množstvom záložiek a poznámok. :)
Keď som prišla, s nadšením sa pýtal na všetko nové a s ešte väčším nadšením rozprával o tom, čo sa dozvedel z kníh on. Po chvíli rozhovoru na mňa pozrel a energickým hlasom povedal „Vieš, toto nie je podstatné. Podstatné je to, čo je tu!“ – a poklopal prstom po Biblii.
Poznám ho už 27 rokov; vždy Bibliu miloval. Do hĺbky ju študoval, porovnával a skúmal. Jeho viera nie je o dúfaní, je to istota. A táto istota mu dáva silu vydržať čokoľvek.
Moja návšteva nebola príliš dlhá a zo všetkého, čo hovoril, som si zapamätala iba pár viet. No myslím, že stoja za zapísanie...
* Život je ten najväčší dar. Každý deň je možnosťou získavať skúsenosti a učiť sa.
* Človek je univerzum a musíš ho udržiavať v rovnováhe. Nepotláčaj rozum kvôli citom.
* Využívaj každú chvíľu múdro a zameriavaj sa na to, čo je naozaj dôležité.
* Činnosť je život. Nečinnosť smrť. (Túto vetu mi hovoril už keď som bola malá. A vždy ma napadla keď sa mi chcelo „zabíjať čas“ ležaním) :)
Muž u ktorého som bola je starý, fyzicky slabý, má bolesti a pred sebou krátky čas. No v rámci svojich možností žije naplno. Išla som za ním, lebo som ho chcela povzbudiť, ale bola som to ja, kto dostal povzbudenie.
Na záver mi nedá nespomenúť ešte jeden citát. Je z Biblie. A pre mňa je po tejto návšteve úzko spojený s ním.
„Preto sa nevzdávame, ale aj keď človek, ktorým sme navonok chradne, človek, ktorým sme vnútri sa zo dňa na deň obnovuje.“ (2.Korinťanom 4:16)

AKO V ŽIVOTE NEPREHLIADNUŤ PEKNÉ VECI :)

Zakliaty princ. 100%-tne! :) A ja som to zase nevyskúšala!!! :)

Od detstva som si hovorila, že to skúsim. Až stretnem pekného žabiaka, naozaj mu tú pusu dám! :))) Rozumovo mi je jasné, že žiadny princ nebude. :) No v najskrytejšom kútiku duše (tam, kde si stále hopká malá Lucinka) aj tak vždy ostáva visieť „Čo ak? Neskúsila si to!“ :)
V prvej sekunde som si ho nevšimla. V tej druhej to bol pre oboch šok :) Ja som bola priveľká a on vyskočil tak nečakane, že som skoro odpadla! :) No keď som si sadla do lístia aby som ho mohla vidieť lepšie... bol krásny. Možno nie na prvý pohľad, no na druhý určite. :) (moje hranice obdivu zvieratiek končia pri hmyze – tam ich neprekračujem) :)))
Veľakrát máme krásne (úžasné/dobré/milé...) veci na dosah. A veľakrát ich prehliadame len preto, lebo na nás samé „nevyskočia“. Vždy sa mi páčili slová Alberta Einsteina „Jestvujú iba dva spôsoby, ako prežiť život. Jeden je, akoby nič nebolo zázrakom. Druhý, akoby zázrakom bolo všetko.“
Často sa naháňame, aby sme stihli zarobiť/ vybaviť/ užiť si a nevidíme, že nám práve to, čo chceme chytiť, uniká. Pozeráme na všetko len „z rýchlika“ a tak sa sami ochudobňujeme o detaily. Nie len v prírode, ale aj v ľuďoch.
A tak som si dala pár záväzkov. Väčšinu sama v sebe, no tri aj tu - na ukážku :)
* viac si budem všímať vrásky od smiechu pri očiach mojej maminy (a situácie počas ktorých vznikajú) :)
* zapáčia sa mi šedivé vlasy môjho muža (lebo mu pribudli až po svadbe a je teda jasné, že má so mnou veľa starostí) :)))
* a ak najbližšie zbadám presvitať cez listy stromov slnko(zacítim vôňu ruží /uvidím šťastného psa...) nepoviem si, že teraz nie je čas, ale pristavím sa. Prídem možno o pár sekúnd neskôr, ale s určite krajším pocitom a životom viac naplneným peknými vecami :)

POSTOJ JE DôLEŽITÝ. NAJMA V ŠKAREDÝCH DŇOCH :)

Aj v upršaných dňoch môže byť krásne :)

Dnes som sa rozhodla spraviť "chemický" pokus. :) Často počúvam, aké je dôležité mať pozitívny postoj. Súhlasím s tým, ale nie vždy to aj uplatňujem. No dnes som si povedala, že to NAOZAJ skúsim :)
Ráno ma zobudilo bubnovanie na parapetu - taký lejak som už dlho nevidela!!! Chvíľu som ostala ležať, počúvala ho a... bol nádherný! :) Vstávanie pri daždi má neopakovateľnú atmosféru. Mne osobne pripomína džez. A detstvo :)
A tiež to, že do práce chodím na bicykli... :))) Aj som sa zamyslela, či to nevzdať, no potom mi došlo, aké to bude keď prídem: kolegyne sa budú smiať a točiť hlavou, teta Žofka mi zase raz povie "pani Saganová"... :) A chalani na doprave uznanlivo kývnu, že som to nevzdala... :) Nejak sa mi nechcelo o to všetko kvôli dažďu prísť. :) Tak som vzala bicykel, vyšla z brány a... stal sa zázrak!

Dopršalo. :) Iba málo vecí je krajších, ako slnko po daždi. Všetko nádherne voní, spievajú vtáky, na listoch sú diamanty a na bicykli... na bicykli sa dá zdvihnúť nohy, preletieť cez kaluže a rozstreknúť ich doširoka! :))) (nikdy tomu neviem odolať) :)
Na rohu domu som sa takmer zrazila s ujom, ktorý bicykloval oproti. Vyhli sme sa na poslednú chvíľu a zo mňa vyletelo niečo ako "to bola tesnotka, čo?" a rozosmiala som sa. On po sekunde tiež. :)

Nepoznala som ho a viackrát ho asi nestretnem, no chvíľu po tom, čo sme sa minuli som si uvedomila, že sa stále usmievam. A z toho vedomia som sa usmiala ešte viac :)))

Skrátka, prišla som do práce spokojná, veselá a... oddýchnutá :) Hoci tie okolnosti ma vlastne mohli naštvať :) Pršalo a hrozilo, že budem mokrá. Svietilo slnko a ja som bola oblečená do dažďa. Skoro ma zrazil chlap na bicykli. A mala som zablatené gumy, lebo všade boli kaluže! :)

... veľa vecí je o postoji. To, ako myslíme, ovplyvňuje to, čo cítime. A to, čo cítime, má vplyv na to, ako sa správame. Myslím, že skúsiť raz za čas zmeniť postoj, povedať si "dnes bude super deň" a  NAOZAJ NA TOM PRACOVAŤ stojí za pokus... :)