janka and lozorno

Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, koľko vecí počas rokov strácam: detsky naivný pohľad na svet, úplnú bezstarostnosť a - áno, čo si budeme klamať - aj pevnú pleť... :))) No s pribúdajúcim vekom zároveň získavam veci, pre ktoré mnohé straty rada oželiem. A jednou z nich sú priatelia. Najmä tí preverení časom. :)

Deň s Jankou.

20 rokov smiechu a spoločných zážitkov. A väčšina z nich krásne bezstarostných. Naivných. A s pevnou pleťou! :)))

Prechádzka v Lozorne.

Počasie nebolo ani zďaleka ideálne. :) Napriek tomu... boli sme v prírode. :) Pri jazere, bez ľudí.

So zvukmi vtákov, žblnkaním vody, hmlou na tvári a vetrom vo vlasoch. Mali sme studené ruky a teplé topánky :)

A po tom všetkom spoza tmavých mrakov predsa len vyšlo slniečko... :)

 

 

 

 

Áno - je to potvrdené. Sme na Záhorí... :)))

AKO SOM SA NAUCILA POVEDAT SVOJ NÁZOR :)

To, že mať iný názor než väčšina nie je jednoduché, som zistila už v detstve.  Povedať na hodine evolúcie, že verím v stvorenie, či vysvetliť učiteľke, že jediná z triedy nechcem byť pionier nebolo med lízať. :) Ak mám povedať pravdu, bol to horor... :))) Preto keď sa mi neskôr dostala do rúk poviedka o Sinclairovi, bola som ňou nadšená. :) 
Je o mužovi, ktorý sa jedného dňa zobudí a zistí, že ho priatelia nespoznávajú. Nejaký čas sa zúfalo snaží zmeniť to a dosiahnuť, aby ho opäť mali radi. Zažíva odmietnutia a poníženia a napokon to vzdá. Cíti sa zúfalo a rezignovane. No potom... po mnohých dňoch... si zrazu uvedomí, že spolu s odmietnutím dostal aj niečo iné - SLOBODU. Už sa nemusí správať určitým spôsobom aby bol obľúbený, ani nemusí mať rovnaký názor ako ostatní, aby ho mali radi. Prežije spokojný deň a večer zaspí. Ďalšie ráno je všetko opäť v normále - priatelia ho poznajú a majú radi. Jediná zmena sa udiala v ňom - už nie je taký, ako predtým. Už necíti strach z ich odmietnutia...
Aj ja som sa často bála povedať svoj názor. Záležalo mi na tom, čo si o mne budú myslieť spolužiaci - nechcela som byť jediný blbec. :))) Pritom o pár rokov neskôr som si len s ťažkosťami vedela spomenúť na ich mená a pre môj život nemali žiadny význam... :)

Veľakrát si robíme hlavu z ľudí v našom okolí. Aby nám neprisudzovali zlé pohnútky, aby sme neboli divní, aby sme nevytŕčali z davu... No ak sa celkom prispôsobíme, sme to my, kto je obľúbený, alebo ich predstava o nás? :) Ako dlho budú pre náš život dôležití, keď im ho tak prispôsobujeme? Neberme názory iných ľudí na nás príliš vážne - ich názory sú odrazom ich osobného pohľadu. Nehovoria veľa o tom, akí sme naozaj. Do srdca nám totiž nevidí žiadny človek. Naše srdce naozaj pozná len niekto... oveľa dôležitejší :)

Nádherný západ slnka v Ružinove. Trval asi 10minút, ale každá jedna stála za to :)

walk

Chladný vzduch, teplý čaj, červený nos a zelený les. :) A napokon ten neopísateľne dobrý pocit, keď sa po návrate natiahnem doma na gauči. V teple :) V tomto týždni som si to po dlhšom čase konečne mohla vychutnať... :) Nedeľná prechádzka z Ahoja na Kolibu.

 

 

 

Cez víkend som u mušky objavila môj starý gramofón. Je to šrot s hrozným zvukom :)

Lenže... je to tiež stroj času :) Keď som si ho púšťala, zrazu som opäť mala 17... :)

Bola som chorá. A bolo úžasné vyzdravieť! Človek si len málokedy uvedomí ako mu je vlastne fantasticky dobre, keď mu je dobre... :)

A bolo tiež úžasné nemusieť pár dní ráno vstávať do práce... :)))

 

No a toto ma potešilo, rozosmialo a hlavne... zahrialo pri srdci :) 

Dedulo sa 10minút motal na schodoch a nie a nie vystúpiť, stále sa bál zložiť nohu nižšie. Ten mladý chalan ho celý čas zdola pozoroval, až mu došla trpezlivosť a zahlásil "Ukážte ujo, ja vám pomôžem." a dedka chytil a vyložil ho :) Vážne bol zlatý... :)))

home

Jedným z mojich najobľúbenejších filmov je A moment to remember. Krásny príbeh o tom, koľko nevšednosti je skrytej vo všedných dňoch. O tom, že bežný život... jedenie zmrzliny, zariaďovanie bytu, chvíle ktoré nás rozosmiali... sú výnimočné a mali by sme ich vychutnávať. Zachytávať. A pamätať si ich. :)
Musím sa priznať, že mne sa to príliš nedarí. :) Často také chvíle beriem ako samozrejmosť, pretože je veľa iného, na čo sa musím sústrediť... 
No dnes som sa rozhodla zmeniť to. :) Viac si všímať veci, ktoré ma tešia a pamätať si chvíle, v ktorých sa cítim dobre. Uvedomovať si ich. A byť za ne vďačná. :)
... a aby to neostalo len pri predsavzatí, rozhodla som sa odkladať si ich (aspoň tie, ktoré sa mi podarí zachytiť) :) na jedno miesto - sem. :) Takže, toto sú oni:

...moje prvé (ne) obyčajné chvíle :)

Večer bez telky, rozsvietené akvárium a pohoda. Len sme tak sedeli, rozprávali sa a vychutnávali, že dnes už nič nemusíme... :)

 Krákanie vrán, keď som sa vracala z práce. Bolo ich tak veľa, že  stačilo  zavrieť oči a mala som pocit, že som v pralese :)))

U mušky. Chlapcov sme vykázali do druhej izby a konečne mali čas samé na seba :) Obyčajná "dievčenská" chvíľka :)

BABI

Keď som nevlastnú babi videla prvýkrát, zdala sa mi rozprávková. :) Obrovská so snehobielymi vlasmi, grófsky svetlou pleťou a šedým papagájom. Rada sa smiala a nerada varila (možno nebola celkom nevlastná...) :)))

Po rokoch, keď som sa vydávala, babi prišla na obrad v čiernych šatách s fialovo-oranžovou kyticou. Viem si predstaviť ako ju videli iní – tučná žena so smiešnymi kvetmi. :) No viem tiež,ako som ju videla ja – videla som babi s dojatím v očiach, láskavým srdiečkom a cukríkmi v kabelke. A najúprimnejšou kytičkou široko ďaleko :) (ak mám povedať pravdu, jedinou, ktorú si pamätám dodnes) :)

Pár rokov dozadu bola babi v nemocnici. Pred návštevou som už nestíhala ísť do obchodu, tak som pre ňu vzala z domu malého plyšového psa. Dala si ho na stolík a bola na neho pyšnejšia, než keby tam mala diamanty. Ten malý punťo bol pre ňu dôkazom, že je milovaná. O pár dní na to babi zomrela... :(

Priveľa sa naháňame. Nezamýšľame sa nad tým, či niekto s nami bude aj zajtra. Či by sa dôvod hádky - ak by sme o "protivníka" prišli - nezmenil na nepodstatnú hlúposť. Alebo či by sme energiu, ktorú niečomu venujeme, nevideli v takom prípade ako premárnenú...  

Asi by sme sa mali začať menej naháňať a viac sa zamýšľať. :)

A asi by mali by sme mali ľuďom okolo nás dávať toľko dôkazov lásky, koľko sa len dá...  :)

AKO SOM SA NEPOMSTILA :)

Asi každý už zažil sklamanie. V láske, vo vzťahoch, v porušených dohodách... Mne sa to stalo nedávno. Bola som nahnevaná a chcela to vrátiť. Nepotrebovala som krvnú pomstu (no hej - od mafie mám ďaleko) :))) - len spravodlivosť. Aby si ten druhý uvedomil, čo urobil a sám zistil, aké to je. 

Niekedy existuje možnosť povedať to vinníkovi do očí (ak máte odvahu) :))) No niekedy (a to je práve môj prípad) to nejde. Premýšľala som čo s tým... A uvedomila som si, že to vlastne nie je o tom človeku - JE TO O MNE. Každý žije svoj život sám za seba a každý sa sám za seba rozhoduje. Ak niekto klame – neklame mňa. Jednoducho klame. Je to život, aký si zvolil a aký bude mať – prepletený klamstvami. No bez ohľadu na to, čo robí niekto iný - ja si môžem zvoliť tiež. Môžem premýšľať o jeho neférovosti, byť ukrivdená a hľadať spôsoby ako mu to vrátiť (super vyhliadky...) :))). 

Alebo sa môžem zastaviť a zamyslieť sa či sú to naozaj veci, na ktoré chcem míňať čas a energiu. Či nie je lepšie (ak som aj prišla k ujme) nezväčšovať ju svojou zatrpknutosťou - ísť ďalej a venovať sa tomu, čo je dôležité a robí ma šťastnou. 

Pretože vláčiť so sebou zvyšok života veci, ktoré sa nás dotkli, určite nie je jednoduché.:) 

A na záver môj obľúbený výrok: 

 „Ak si myslíte, že pomsta je sladká, pozrite sa do tváre ľuďom, ktorí sa celý život mstia.“ 

 ... iba niektoré z mnohých vecí, ktorým čas venovať chcem: 

Dážď za oknom keď som doma v teple :)

Sobotné nákupy na trhu s muškou. (iba v lete, v zime to taká zábava samozrejme nie je) :)))

Bicyklovanie. Toto milujem od 6tich rokov. :)

 Prechádzky v lese. Tie milujem ešte dlhšie ako bicyklovanie :)))

Robiť niečo kreatívne. Keď si na to nájdem čas a keď sa mi to podarí :)

Dobré skutky. Urobiť niečo dobré je neopísateľne dobrý pocit :) (tu máme nabalené do útulku).

Zvieratká. Naozaj všetkých veľkostí a tvarov! :)

Stretnutia s priateľmi. Tu by mohlo byť mnoho iných fotiek, iných ľudí... Táto bola po ruke :)

... atď. :)

AKO SOM SA ZASTAVILA :)

Milujem staré cintoríny - tie, na ktorých už mŕtvych nikto nepozná a ktorých náhrobky už nevzbudzujú smútok. Rada sa v nich prechádzam, pozerám popraskané fotky dávno zabudnutých tvárí a predstavujem si, ako asi žili, z čoho mali radosť... Vychutnávam si ticho a pokoj, ktoré tam vládnu. A tiež... tak trochu získavam pokoru :) Na podobných miestach si totiž vždy uvedomím,  že môj život nezávisí odo mňa. Že je zázračný, ale aj veľmi krehký. Že pomsta, hnev a hádky sú strateným časom, ktorý sa nevráti. A že by som sa preto mala pravidelne uisťovať či kráčam tou správnou cestou..

(tiež ma často napadne výrok „Na smrteľnej posteli nikto neľutuje, že nestrávil viac času v práci“ a mám chuť dať výpoveď) :))) 

Počas posledného víkendu som v rámci „fotografického dňa“ :) objavila cintorín, ktorý je starý a krásny a ja som na ňom napriek tomu ešte nikdy nebola :)

  

A toto je náš asi 35-ty pokus o vážny autoportrét... :)

Nebolo pomoci - vždy tesne pred cvaknutím sme sa rozosmiali. Hlava moja! :)))

ZÁZRAKY SÚ HNEĎ ZA DVERAMI :)

V pondelok som sa zdržala v meste takmer do tmy. Asi preto ma v jednom zo starých domov zaujali rozsvietené okná a nahliadla som dnu. (Áno, som hrozná, no neviem si pomôcť. :))) Staré domy ma fascinujú – vždy dúfam, že v niektorom uvidím „zastavený čas“ - zariadenie spred 100 rokov a v hojdacom kresle babičku v čepci. Alebo niečo podobné :)

V tomto boli pozdĺž stien počítače s bojovými hrami a pri nich ľudia. Každý mal na hlave sluchátka a vraždil spoluhráčov. :))

Je neuveriteľné ako sa veci menia - v minulosti ľudí zatvárali za trest, dnes sa zatvárajú dobrovoľne. Sedia celé dni zatvorení v práci, z nej sa presunú v zatvorenom aute (ak teda nemajú kabriolet) :) do zatvoreného bytu alebo herne a tam sa pred ostatnými zatvoria do "svojho sveta". Žijú vo virtuálnej realite a zatiaľ im tá skutočná prekĺzava medzi prstami...

Ako som tam stála a pozerala na nich, uvedomila som si, že často prichádzame o pekné veci iba preto, lebo sa pred nimi sami skrývame. A pritom stačí tak málo - vyjsť von S OTVORENÝMI OČAMI :) Zázraky sa začnú diať aj samé... :)  

Zázračný :) utorkový západ slnka pri Štrkovci. Pár metrov od nášho bytu. A v Bratislave :)